Keď som si na deň presne deväť mesiacov vopred kupoval lístok, netušil som, koľko faktorov sa bude zbiehať priamo v predposlednú novembrovú sobotu. Že druhý sydneyský koncert bude úplne posledným z vyše polroka trvajúceho turné k „Dark Matter“. Že bude pre PEARL JAM završovať rok s najplnším koncertným kalendárom od roku 2006. Že, ako Eddie Vedder spomenul hned na začiatku vystúpenia, po búrke a lejaku počas prvej austrálskej zastávky na Gold Coast a pekelnom teple v Melbourne bude v Sydney „všetko akurát“. A neuvedomil som si ani, že druhá sydneyská šou sa bude konať deň po tridsiatom výročí vydania pre autora článku úplne zásadného „Vitalogy“.

No keď som sa spolu s nejakými tridsiatimi tisíckami fanúšikov blížil k jednému z menších štadiónov v komplexe sydneyského olympijského parku, očakávania mnohonásobne prehlušili sklamanie z nemastného-neslaného aktuálneho albumu (aj z rovnako slabej Vedderovej sólovky, za čo som sa rozhodol viniť producenta Andrewa Watta). Zvesti o pomaly odchádzajúcom frontmanovom hlase ustúpili vedomiu, že PEARL JAM predsa playlisty a aranžmá neustále upravujú nielen okolnostiam, ale aj vlastným schopnostiam. (Odbočka: koľko dnešných kapiel do tridsaťsedem zástavok trvajúceho turné dokáže vtesnať 143 rôznych skladieb?)

Úlohy predkapely sa na oceánskej časti turné zhostili pomerne prekvapivo PIXIES. Formácia, ktorá mala v dobe svetovej explózie grunge už na konte solídnu kariéru (a ku ktorej s obdivom vzhliadal nielen Kurt Cobain) si nezaslúžila nevďačnú rolu odohrať trištvrtehodinu za svetla pred poloprázdnym štadiónom, nadržaným na PEARL JAM; no mizantrop známy ako Black Francis sa jej zhostil s gustom. Bez sebemenšej komunikácie s publikom do neho nasypali 13 skladieb, z ktorých vytŕčala dvojica po sebe idúcich trackov z „Bossanova“ („Velouria“ a „The Happening“) v strede setu.

Zo sebeckého pohľadu som za účasť PIXIES mimoriadne rád. Napriek tomu, že novinka „The Night The Zombies Came“ ma necháva na rozdiel od skvelého predchodcu „Doggerel“ chladným, sú PIXIES stále a nenapodobiteľne sebou samými. Jedinou premennou (či konštantou?) je pozícia basgitaristky: no Emma Richardson z BAND OF SKULLS, ktorá tento rok nahradila Paz Lenchantin, zapadla bez výhrad.

Slnko dostalo ešte polhodinku na úplné zapadnutie a hneď úvodná „Garden“, plynule prepojená s „Why Go“ (s na úvod koncertu ironickou otázkou „načo ísť domov?“ v refréne) nastavili kontext a tempo. Ohliadnúc sa spätne na celú šnúru sa zdá, že bezo zmeny boli len tri položky: „Alive“ (prvý singel z debutu) a „Wreckage“ (najúspešnejší singel z „Dark Matter“) a Eddieho klobúk, zakrývajúci rednúcu hrivu – alebo symbolizujúci postupný prerod štúdiových PEARL JAM do akejsi angažovanej verzii mainstreamového AOR. Nálepka „heartland rock“ v popise vyššie spomínanej „Wreckage“ na Wikipedii mi spôsobuje až fyzicky nepríjemné pocity.

Sonda voľným okom do austrálskeho publika PEARL JAM však ukazuje, že vnímanie alternatívneho rocku z prvej polovice 90-tych rokov v Československu sa veľmi líši od jeho skutočných koreňov. Grunge, ktorý v čerstvo postkomunistickej Európe prevalcoval normalizovaný a normalizačný pop a prirodzene zarezonoval medzi, nazvime to „premýšľavejšími“, subkultúrami. Vynikajúce knižné ponory do histórie PEARL JAM („Not For You“ od Ronena Givonyho) a grunge („Everybody Loves Our Town“ od Marka Arma) pripomenú, že grunge povstal zo špiny a chudoby robotníkov, nezamestnaných feťákov a povaľačov, ktorým bol v podstate až do roku 1990 aj pumpár zo San Diega a príležitostný surfer Eddie Vedder.

A tak, keď počas intímnej „Immortality“ z „Vitalogy“ začala dvojica fanúšikov predo mňou živú debatu o kryptomenách, len som si povzdychol. Rovnako, ako divákmi vyžiadaná, disonantná „Tremor Christ“ zabrala „Immortality“ bohužiaľ menej, než preverený doják „Better Man“ (ktorý si vyššie zmienená dvojica nahrala na mobil, i keď dnes nezapôsobil tak silno, ako na tom istom mieste pred desiatimi rokmi) či punkový projektil „Spin The Black Circle“, pred onými tridsiatimi rokmi vizionársky predznamenávajúci dodnes trvajúcu éru znovuzrodenia vinylu.

Eufória či únava zo záveru turné pôsobili ako katalyzátor gradujúceho dve a polhodiny trvajúceho setu. Kým po jeho prvej tretine (s vyčnievajúcou surferskou hymnou „Even Flow“) sa Eddie ešte s mrknutím poďakoval za to, že publikum „pretrpelo“ po sebe idúce, novinkové „React, Respond“ a „Dark Matter“, o vrelom prijatí všetkého, čo Vedder do kotla hodil, nebolo pochybností.

Vo viacerých ohľadoch bola vrcholom predprídavkovej časti „Given To Fly“ so skvele zostrihanými zábermi z Austrálie: od lesov Blue Mountains, cez ikonické pobrežie Sydney až po nálet na olympijský komplex, štadión kde sa koncert odohrával, až po živý prestrih na extatický dav. Prekvapením boli nasledujúca „Hunger Strike“ (pôvodom duet Veddera a Chrisa Cornella z albumu TEMPLE OF THE DOG) i predchádzajúci „Dissident“, na turné odohraný poprvýkrát.

V prídavkovom bloku, odštartovanom Springsteenovou „No Surrender“ v akustickom sólo podaní víno z fľaše popíjajúceho Eddieho Veddera (Bruce Springsteen končil svoje turné v ten istý deň ako PEARL JAM), sa už útočilo absolútne bez zábran: spomínané „Spin The Black Circle“ a „Better Man“ nasledované „Black“, „Porch“ a „Alive“ s McCreadyho sólom na pomedzí tranzu. Rozsvietenie svetiel na štadióne nikomu nevadilo a pod reflektormi zazneli ešte tri ďalšie kusy, s celou koncertnou „crew“ tancujúcou na okraji javiska a McCreadyho a Vedderovom výlete medzi ľudí v prvých radách. Explózia energie na oboch stranách hrany pódia sa rozliala do davu a poskytla presne ten zážitok, v ktorý som (nielen ja) dúfal.

O Vedderovom hlase sa viedlo a bude viesť mnoho debát, no zapadnúť by nemal fakt, že zbytok skupiny je v absolútne stopercentnej forme, čo platí pre nielen vždy v popredí stojaceho a schuti sólujúceho McCreadyho i pre kamerami často nachádzaného Matta Camerona za bicími, ale aj pre introvertnejšieho „profesora“ Stonea Gossarda, Jeffa Amenta, ktorého basa si zaslúži samostatnú zmienku a neviditeľnú koncertnú stálicu Booma Gaspara za klávesmi na boku pódia. Malým prekvapením bol Josh Klinghhoffer (ex-RED HOT CHILI PEPPERS), ktorý si vystrihol výraznú rolu v „Something Special“.

Pred koncertom som mal PEARL JAM zaradených v kategórii „ešte raz a stačilo“, no teraz si nie som istý. Kapela si je evidentne vedomá svojich limitov (veď z „Gigaton“, „Lightning Bolt“, „Backspacer“ ani „Pearl Jam“ nezaznela ani nota), no miesto toho, aby pomaly umierala v agonickom, topornom opakovaní preverenej formuly, stále mieša preverené i raritnejšie ingrediencie a hlavne komunikuje s fanúšikmi spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe čoraz zriedkavejší. Stačí sa pozrieť, koľkým hudobníkom na svetovú šnúru stačí nacvičiť zo dvadsať skladieb. Mimochodom: počas predpredaja „merchu“ sa deň pred koncertom čakalo v rade dve a pol hodiny.

Takže, Eddie Vedder, budem ťa držať za slovo – snáď ten svet ešte raz obehnúť stihnete.

Poznámka pod čiarou: lokálny support v podaní pop-punkovej „riot grrrl“ úderky s kúzelným menom TEEN JESUS AND THE JEAN TEASERS som bohužiaľ počul len z dosky v aute a letmo a na diaľku po ceste z parkoviska. Stále aktuálny album „I Love You“ však stojí za vypočutie – už len kvôli ironickým textom a kopcu energie z rúk a nástrojov štyroch dvadsiatničiek z Canberry.